reklama

Orchester – my ľudia a naše miesto.

Každý z nás má predpoklady hrať na nejaký "nástroj života". Kto si myslí, že vie iba tliesknuť, nech si je istý, že aj to treba vedieť - kedy. Niekto má ruky také, že sa mu hodí len bubon, iný v rukách ledva udrží flautu. V prevahe sú sláčiky a dychy, ale aj na tie sa treba naučiť hrať, aj tie treba občas prečistiť, naladiť, aj o ne sa treba starať. Každý by sa mal starať o svoj nástroj poriadne, dobre ho poznať, naladiť, ale hlavne na ňom vedieť hrať. Neisť s paličkou na struny, so slákom na dychy ani s píšťalou na bubon.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Každý z nás má svoj nástroj, každý z nás má svoje noty a keď hráme to čo treba, zrazu chápeme, že je nádherné byť v tomto orchestri a napĺňa nás super pocit, že to tu má zmysel. Aspoň niekedy. Žiaľ, veľmi často sa ani nedá počúvať, čo to tu vlastne hráme. Na prekvapenie, vyskytnú sa tu skupiny, ktorým to ladí a hrajú aj niečo počúvateľné, ale takýchto spolkov je tu viac, no spolu by sa asi pohádali. V takýchto prípadoch je namieste si položiť otázku, či naozaj hráme tú istú symfóniu, alebo či niekto už neutiekol o pár strán dopredu alebo či nie je úplne mimo. Kto hrá podľa nôt to, čo má a vtedy keď má, vie to veľmi ľahko rozoznať. Vedieť čo nasleduje neskôr nám ale nedáva dôvod hrať podľa týchto nôt teraz. Keď viem, že sex patrí do manželstva, tak ho nebudem "hrať" pred ním, či mimo neho. A ak si to nemyslím, tak zahrám tieto krásne pasáže ako a kedy sa mi zachce - a potom to tak aj vyzerá. Táto naša symfónia, ktorej sme súčasťou, má svoj vývoj a aj náš nástroj tam má svoje miesto a čas, no nielen nástroj, ale aj to, čo máme zahrať. Hrajme tak, aby nám, keď raz budeme odchádzať, povedal ten Autor-Boh: "dobre si hral, páčilo sa mi to" a aby nám zatlieskali práve tí, ktorí naozaj vedia hrať - na potlesku iných v skutočnosti nezáleží. Aby sme boli skutočnými "umelcami života". A práve to sa musíme celý život učiť. Jan Werich spieval "Ten umí to a ta zas tohle a všichni dohromady uděláme moc." Z dnešnej doby mám však taký pocit, že jeden chce to a druhý iné a všetci dohromady nespravíme nič. Nie preto, že každý robí niečo iné, ale preto, že každý len chce, ale v skutočnosti nerobí takmer nič. Maximálne ak vyjadrí svoj postoj a niektorí ani to. Mnohí by radi viedli, organizovali, riadili. Toľko dirigentov ale niet toho, kto by sa chytil nástroja. Pritom si neuvedomujeme, že ani ten dirigent nemôže dirigovať ako sa mu zachce, ale on prvý musí poznať noty celého orchestra, podľa ktorých máme hrať. Každý by chcel dirigovať len tie krásne úseky/pasáže, a rád by vyhol sa tým ťažším. Každý by chcel ľuďom rozdávať a sľubovať sociálne a iné istoty, aby sa práve naňho spomínalo ako na dobrého dirigenta. Hlupáci potom budú hovoriť, že múdry dirigent, ktorý nás viedol cez tie ťažšie pasáže bol zlým dirigentom - on nebol zlým, len to, čo sme mali odohrať pripomínalo viac barok než romantizmus. A ak bol naozaj múdry, potom dokázal správne "ukočírovať" tento náš zvláštny orchester aj v tých ťažších časoch. Kiež všetci poznáme svoj nástroj a svoje miesto. Kiež dobre hráme to, čo hrať máme. Kiež máme len múdrych dirigentov, kiež máme len múdru vládu a nadriadených. Vždy.

Ján Poloha

Ján Poloha

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek bežného výskytu, ale nie hromadného typu. Kresťan, technik, so záujmom o históriu, ale vždy hľadajúci iný pohľad na veci ako je ten "bežný". Zoznam autorových rubrík:  Kresťanstvo s ručením obmedzenParadoxyCamino de SantiagoEkonomické rozprávkyPoéziaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu